Bola sobota a v oblasti BA už sa pomaly ochladzovalo. No ešte stále bolo pomerne vydrzatelne nato, aby som sadol na motorku a išiel sa len tak previesť. Vedel som že to bude moja posledna jazda toho roku a tak som chcel ísť niekam kde som ešte nebol. Niekam kam nechodí každý motorkár preto že to nie je najjednoduchšia a ani najbezpečnejšia cesta na Slovensku. Rozhodol som sa teda ísť na Pezinskú babu. Pre tých ktorí tuto cestu nepoznajú, je to cesta medzi Záhorím a Podunajskou nížinou na západnom Slovensku blízko Viničného. Táto cesta je vstavaná do vrchu a teda na jednej strane je dolina s niekoľko metrovým pádom a lesom všade naokolo. Je taktiež veľmi kľukatá a často práve odtiaľto počujeme o havariach motorkárov a áut. Hlavne počas leta. A hoci na motorke jazdím len okolo jedného roka, mal som v sebe dostatok rebélie a hlúposti nato aby som si ako cestu mojej poslednej „vyjížďky“ vybral práve túto nebezpečnú cestu.
Cesta sa začala v Senci. Do Pezinku som išiel cez Šenkvice. Bolo tomu tak z dvoch dôvodou. 1. Tá cesta sa mi neuveriteľne páči, a je z nej krásny výhľad na malé Karpaty. 2. Cesta cez Viničné bola zavretá a iná cesta do Pezinka cez Senec nebola.
Vybral som sa teda tadeto. Ku Pezínskej Babe smerom od Pezinka vedie pomerne dlhá rovná cesta, na ktorej veľmi radi zastavujú policajti, keďže človek má pocit že už vyšiel z obce ale pritom je ešte stále maximálna rýchlosť 50-tka. No už v tomto momente sa mi adrenalín začínal šíriť telom. Vedel som že to nie je najlepší nápad a že keby to vedeli moji rodičia, pravdepodobne by mi zobrali vodičák. 🙂
Už keď sa začínala cesta kľukatiť, pocit závodníka vo mne sa zosiloval. Našťastie však pre mňa, bolo preto mnou staršie pomalšie auto a v tej situácii som si netrúfol ho predbehnúť. Až taký odvážny som nebol.
Konečne prišli tie naozajstné zákruty. Ten pocit je neopísateľný. Prechod cez každú zákrutu som si užíval úplne naplno hoci som si bol vedomý že idem pomalšie ako by som mohol. Pocit že sa stupčkou dotknem zeme. Že to koleno položím a oprem sa oň v zákrute ako to robia aj závodníci.
Prešiel som až na druhú stranu hory, do Perneku. Tam som sa otočil a musel som sa vrátiť keďže smer domov bol práve tým smerom. Cesta naspäť bola rovnako zábavná. Znova som si užíval každú zatáčku. Pocit že som naklonený až príliš a že ak sa nakloním ešte viac môžem spadnúť. Cítil som ako idem na úplnom kraji pneumatiky cez ľavotočivú zákrutu. Na ceste už bolo popadané lístie a tak som sa musel aj trochu krotiť. Naozaj som nepotreboval vyletieť z cesty a už si nikdy viac nezajazdiť. Stretol som dokonca aj niekoľko iných motorkárov, ktorý rovnako ako ja sa pravdepodobne prišli rozľúčiť s úžasnou sezónou. Keď som z Baby odchádzal, rozmýšľal som či si to nedám ešte raz. Rozhodol som sa však že na dnes stačilo a že prvá jazda budúcej sezóny bude smerovať práve na toto, pre mňa ikonické, miesto.
autor Filip, publikované 27.1.2019